Just a little help

Názov: Just a little help
Popis: Silver fox, jeden zo študentov inštitútu, sa vo vlastnom záujme rozhodne znova navštíviť Mirage...
Hráči: Lyn, Lly, + kto chce.
Čas: 1/9/1963
Miesto: Xavier Institute for Gifted Youngsters

Rory

Síce nerád navštevuje profesorov mimo vyučovacích hodín, no i tak už hodnú chvíľu sedí v kancelárii profesorky Wrightovej a mlčky si obzerá interiér jej kancelárie. Túto návštevu uskutočnil výnimočne, pretože Profesor X je od rána nezastihnuteľný. No ani jeho len tak bezdôvodne nevyhľadáva – je to ojedinelý prípad a aj počas neho je Profesor neprítomný. Ešte dobre si pamätá na prvé stretnutie, kedy ho Profesor uistil aby mu dôveroval a zveril sa mu i s tým najmenším problémom. No i tak jeho dôvera k Profesorovi, ostatným učiteľom i spolužiakom ešte značne pokulháva. Nevie ako začať rozhovor, nerád by bol profesorke Wrightovej na obtiaž, určite má veľa práce a zrejme si nepraje aby jej vešal na krk svoje problémy na nos. Mal som zlý sen... Dostane po dlhej chvíli ticha zo seba. Ihneď odvráti pozornosť z profesorky a obzrie sa okolo seba, akoby sa chcel uistiť, že ho nik nesleduje ani nepočúva. Nebol to len sen, bol taký živý. Mal som pocit, že ma moja schopnosť premohla. Pokračuje vo vysvetľovaní a popritom si spomenie na noc, počas ktorej sa prebudil úplne spotený. Máva zlé sny, no tento bol ozaj výnimočný. Nemá potrebu rozprávať o svojich nočných morách, dokonca sa ani starému otcovi o nich nezdôveroval. Ale tento sen mal zvláštnu príchuť. Myslel som si, že sa Dani vrátila. Upriami pozornosť na profesorku a snaží sa jej z mimiky vyčítať prvotnú myšlienku, no neúspešne. Nikdy to nedokázal. Nebol ako matka či Dani, po ktorej toľko túži.

Zaira

Práve toto popoludnie nečakala, že by ju mohol niekto vyrušiť v tradičných činnostiach. Ako však teraz, sediac na stoličke oproti mladému mužovi, vidí, mýlila sa. Nevyčíta mu však to, že prišiel. Práve naopak, v istom ohľade sa tomu teší, nestáva sa často, aby sa teenager bol schopný tak otvorene porozprávať s niekým, koho považuje už za takmer starého, nemoderného...niekoho, kto mu nerozumie. Uvedomuje si však, že Profesor si vždy vedel získať srdcia mladých mutantov a tí odvtedy akoby viac dôverovali ľudom. Samozrejme, ako ktorí. Ako to v tom sne vyzeralo? Pri jeho slovách sa len pomrví na stoličke, vystrie sa. Z tváre sa jej akosi razom stratí uvoľennosť a istota, ktorú doteraz mala. Mal som pocit, že ma moja schopnosť ovládla. Slová sa jej zaryjú až hlboko pod kožu, uvedomujúc si, že veľmi dobre pozná ich zmysel. Nie je to predsa tak dávno...Popíš mi ten sen, detailne, prosím. Jediná cesta ako bojovať proti strachu je čeliť mu priamo. A to tak trocha dokáže zariadiť.

Rory

Nijaké zbytočné slová. Nijaká ľútosť či snaha o „múdru“ radu. To si vždy cenil na starom otcovi, Profesorovi a teraz práve u Mirage. Začalo to ako úplne bežný sen, ktoré sa mi snívavajú skoro každý deň. Mali sme tréning... obyčajná prax našich schopností s vami a ostatnými učiteľmi vonku pri rieke, keď ste nám zadelili konkrétnu misiu. Neisto sa opäť obzrie za seba, a keď sa uistí, že tam nik nie je, pokračuje vo svojom vysvetľovaní. Mal som dostatok energie a mojou úlohou bolo presunúť nejaké skaly z brehu a vytvoriť niečo ako hrádzu aby sme mohli pokračovať v misii. No zrazu sa všetko pokašľalo! Tie skaly sa priam na mňa nalepili, aj napriek tomu, že som ich tlačil od seba. Hovorí trocha zmätene a prirýchlo. V hlave si ten okamih prehráva znova a znova, stále sa ho desí. Ani nie toho sna, ale skôr jeho príčiny. Nepochopte ma zle, prosím. Tie skaly sa ma nedotýkali, sila ich tlačila preč. Ale stláčala ma. Moja vlastná sila mi nedovolila dýchať, lebo sa lámala pod náporom tých skál. Nevedel som sa hýbať. Nebol som schopný ničoho, ani len obyčajnej myšlienky. A nedalo sa z toho uniknúť. Prestrašene sa díva na profesorku Wrightovú. Nevie či má pokračovať, je to možno úplne zbytočné. Čo ak ho nepochopí?

Zaira

Pozorne počúva každé slovo z opisu sna, detaily sú dôležité, dodávajú totiž ilúziám autentičnosť. Nechce toho chlapca trápiť, ale nepozná lepšie metódy odburávania strachu. Bojíte sa pavúkov? Spávajte s nimi v jednej posteli. Rozumiem, Rory. Nie je to nič príjemné, však... Na okamih sa zamyslene zahľadí do zeme, no vo chvíli keď svoj zrak opäť zodvihne sa celé scéna náhle zmení. Priestory miestnosti sa rozplynú, aspoň v ich mysliach. Nahradí ich priestranstvo vonku pri rieke. Rozľahlé miesto, v pozadí zopár učiteľov, nejakí ďalší študenti. Vytvárať tak komplexnú ilúziu je náročné, mnoho detailov, priveľa postáv. Podstatné však je, že sa v nej nachádza ona i Rory. Vyzeralo to v sne nejak takto, Rory? Spýta sa celkom účelovo, ak nie, je treba niečo zmeniť. Zo strán sa nepatrne pomaly začne blížiť niekoľko skál, veľkých balvanov, nehmotných, no vysoko realistických.

Rory

Akonáhle sa ocitne na brehu rieky, premkne ho hrôza. Splašene sa začne otáčať okolo seba. Cíti ako divoko mu bije srdce, cíti ťažký vzduch. Obzerá sa po spolužiakoch, učiteľoch až jeho pohľad skončí na Mirage. Ja to nedokážem! Prosím, ja nemôžem. Zavolá nahlas, pretože pri rieke je dostatočný hluk. Počuje vrav spolužiakov. Vie, že je to jeho chvíľa, že musí zakročiť, ale nemôže. Presne vie, čo sa stane. Vie, čo mu tie skaly spravia. No tie sa už dvihli bez toho aby niečo spravil. Musí konať, okamžite konať. Vystrie ruku ich smerom, no nič sa nestane. Nezastavili, pokračujú vo svojom smere. V smere k nemu, musí ich zastaviť. Musí nimi prebrodiť rieku. Nejde to! Zavolá nahlas. Nalieha na učiteľov. Ja ich neovládam. Nechápe prečo, vždy cítil aspoň spotrebu vlastnej energie a prítomnosť cudzieho telesa vo svojom silovom poli. Možno nemá dostatok energie na vytvorenie dostatočne silného silového poľa. Pretože jeho silovým poľom tie skaly prechádzajú ako nôž maslom. Musí sa sústrediť, úplne sústrediť na predmet aby ho ovládol svojim silovým poľom. Keď sa dostanú tie balvany do jeho tesnej blízkosti, z ničoho nič padne na zadok. Skrčí si nohy a rukami si zakryje tvár, ktorú má zaborený do kolien. Cíti tie skaly, cíti tie balvany vo svojej blízkosti, ťažký vlhký vzduch. Čoraz náročnejšie dýcha. Bojí sa. Má strach. Nedokáže sa na nič sústrediť. Nedokáže sa sústrediť na tie balvany, cíti ako ho vlastná schopnosť stláča a nedovolí mu pohnúť sa. Nie! Prestaň! Niééé!

// Ja vás strašne ľúbim, viete o tom? //

// Ja viem //

Zaira

Situácia sa vyvíja presne tak, ako očakávala. No tak, skús to znova. Nástojčivo zopakuje. Je potrebné si uvedomiť, že všetko naokolo je len ilúzia ovládaná ňou, tak isto o balvany. Rory nedokáže silou ovládnuť pomyselný predmet, je len v jej moci a úsudku, kedy povolí. Tak to skús! Vidieť ležať na zemi mutanta, s tak veľkým potenciálom a darom, ju priam hnevá. Nemôže sa predsa tak ľahko vzdať! Razom sa však upokojí, sama si spomenie na to, ako sa bála vlastných preludov. Nič sa ti nestane, Rory. Upokoj sa. Ty ovládaš schopnosť, nie ona teba. Vždy to tak bolo a musí to tak aj ostať. Čaká aspoň náznak ochoty nepodrobiť sa vlastnému strachu. Stojí opodiaľ, čaká. Vie, že má na to, aby to dokázal. A ak to nedokáže v ilúzii, ako proti tomu chce bojovať v skutočnosti? Balvany i menšie kúsku stál permanentne udržiava tesne nad jeho hlavou. Tlak vo vyhrotených situáciach zvyčajne podnecuje k výkonom.

((isteže mňa viac než Lyn ))

Rory

Ja nemôžem. So strachom v hlase zachrapčí. Vidí ich nad sebou, cíti ich blízkosť. No odraziť ich nedokáže. Nie je toho jednoducho schopný. Prestaň už s tým! Prestaň! Zavolá nahlas. Nebyť zaborenej tváre do hnedých riflových nohavíc – odhalil by svoje zaslzené oči. Nevládzem. Ja to nedokážem. Volá akoby o pomoc, pomaly aj prestáva vnímať ilúziu i samotnú realitu okolo seba. Cíti len svoju vlastnú vnútornú silu ako mu bráni akémukoľvek pohybu. Každé jedno nadýchnutie je ťažšie a náročnejšie. Chce sa tomu brániť, má veľkú ochotu sa tomu postaviť. No vôbec to nedokáže. Nedokáže sa už na vlastnú schopnosť sústrediť, je ňou úplne pohltený.

Zaira

Sklamal ju. Čakala, že sa aspoň pokúsi. Možno má len privysoké nároky, čaká od chlapca za jedno sedenie to, čo ona nezvládla celé roky. Avšak bola na to sama, jemu sa snaží pomôcť. A inak ako takto to nepôjde. Rázne vykročí smerom k nemu a vo chvíli, kedy je už len asi meter od Roryho sa celá ilúzia rozplynie. Plynule spraví ešte jeden krok a usadí sa do svojho kresla, tentoraz už v reálnej kancelárii. Posaď sa, prosím. Celú situáciu vníma z polovice aj ako vlastné zlyhanie, preto sa sama sebe zaprisaháva, že Silver fox sa stane jej najbližším osobným projektom, že ho zbaví toho hlúp... strachu. Vyzeral tvoj sen takto? Aj tam si sa vzdal skôr, než si niečo vyskúšal? Hlasová frekvencia je stále rovnako pokojná, ton nemenný bez ohľadu na obsah výpovede. Rory, rečami sa tvoj problém nevyrieši. Budeš ku mne chodiť častejšie, zbavíme ťa toho. Nevraví to ako otázku, nevidí totiž dôvod, prečo by mal odmietnuť. Je jej ho ľúto, avšak ľútosť ho nespasí. Šálku čaju?

Rory

Prestrašene sa poobzerá po kancelárii profesorky Wrightovej a pomaly sa pozviecha od zeme. Celý sa naďalej trasie z tej hrôzy. Tá triaška nie je síce tak intenzívna ako ráno, ale je to možno spôsobené spoločnosťou, kedy ráno bol sám, prípadne tým, že už tým raz prešiel. Nevstupuj mi do hlavy! To nemôžeš! Vyštekne na ňu z ničoho nič bez ohľadu na to, že je to jeho profesorka, príp. osoba, ktorá je vekom stará asi ako by boli jeho rodičia. Nedovolí nikomu vstupovať do svojich myšlienok. Sú jeho, nikoho iného. Jediná, ktorá sa mu dostávala do myšlienok či snov bývala Dani. Ona dokázala toho hodne, mnohdy nechtiac a nevedomky. No je jediná komu bezhranične dôveruje. Dokonca ani o Profesorovi a jeho telepatii, ktoré na neho použil u starého otca v Dark Hollow aby ho upokojil, netuší. A nikdy mu o tom nikto nepovedal. Ničoho ma nebudeš zbavovať, Mirage. Dobre si pamätá, ako sa ľudia v Dark Hollow obávali Dani, neskôr aj jeho a snažili sa im „pomôcť“ so schopnosťou. A následne Dani zmizla. To len kvôli nim. Je nevrlý – plný hnevu. No i napriek tomu má zimnicu a neisto sa obracia do strán, akoby tam niekoho čakal.

Zaira

Len pokrčí plecom a postaví sa zo stoličky. Prejde k neďalekému stolíku, kde naleje čaj do šálky aspoň sebe. Čierny s mliekom. Bez slova sa vráti späť na svoje miesto, kde sa rovnako ako predtým pohodlne posadí. Len ticho prehltne, keď ju nazve Mirage. Vlastne to má rada, avšak nechce, aby jej práve tento mladý muž už tikal. Pozri sa, Rory. Znova sa pozrie do zeme a až po chvíli pokračuje. Ešte stále máš na výber. Sú len dve možnosti. Po oboch jej stranách sa objavia siluety mladých mužov. Vyzerajú identicky, obe. Znázorňujú totiž Roryho, každá však inak. Tá po jej ľavej ruke ako uplakané chlapča ležiace na dlážke. Tá vpravo ako sebavedomého mladého muža, s ľahkým úsmevom na perách, ktorý dokáže dokonale ovládať svoju schopnosť. Ak si si vybral toto- mykne plecom smerom do ľava, - nie som si istá tým, čo tu robíš . Rory, poznám strach, ktorý prežívaš. Ale dokážeme mu čeliť. Obe siluety sa razom znova rozplynú, nechce dráždiť, len...motivovať.

Rory

Ona sa mu len hrá s myšlienkami. Vždy to takto začína. Všetci sa snažia zo začiatku pomôcť s problémom, potom sa však snažia problém odstrániť. Kamennou tvárou sa díva na obe svoje siluety. Na slabého zraniteľného Roryho ako aj na sebavedomého Roryho. Pri pohľade na nich ani okom nemrkne, akoby necítil nič. Musí to udržať v sebe, nemôže prejaviť akúkoľvek slabosť. Ani ja neviem, čo tu robím. Možno by som mal odísť. Povie sucho, pričom má pohľad do nej zabodnutý. Nevieš o mne vôbec nič. Akonáhle obe siluety zmiznú, odľahne mu. Sám netuší ako sa tvári, no verí, že v jeho pohľad je pevný. Dúfa v to. Nechce pred Mirage prejaviť akúkoľvek slabosť, ktorú by mohla opäť proti nemu použiť. Podobne ako to spravila s jeho snom. Dôveroval jej a porozprával jej o ňom. A ona to jednoducho zneužila proti nemu. Všetci sú rovnakí, aj Profesor X. Musí odísť, musí odtiaľto zmiznúť. Skryť sa pred všetkým, rovnako ako to spravila Dani. Musím ísť za Esprit. So sklopeným pohľadom jej jednoducho oznámi, pričom je to obyčajná lož. Ani len netuší, kde Aine je a ani sa za ňou nechystá. Musí jednoducho zmiznúť zo spoločnosti profesorky Wrightovej.

// "Musím ísť za Esprit. So sklopeným pohľadom jej jednoducho oznámi, pričom je to obyčajná lož. Ani len netuší, kde Aine je a ani sa za ňou nechystá." buuhuu ((( //

Aine

Všade bolo odrazu tak prázdno... Mnohí boli vo svojich izbách, pracovali na svojich prvých domácich úlohách, lebo profesor Xavier a ani jeden z učiteľov započali výuku už hneď v prvý deň bez akýchkoľvek okolkov. Nie, že by mi to práve prekážalo, ale niektorí, ako som si stihla všimnúť z toho neboli práve nadšení a nespokojné mrmlanie znelo chodbami po vyučovaní ešte niekoľko minút. Akonáhle však väčšina zasadla za písacie stoly, inštitút stíchol a nikde nebolo ani nohy. Sami však vedeli, že na akékoľvek sťažovanie nemajú právo. Väčšina študentov boli nemajetní, tak ako ja, alebo Sam. Mama nám posiela nejaké to vreckové, no je to pre ňu ťažké nájsť si dobrú robotu a uživiť ešte aj nás by bolo nad jej sily. Láskavosť profesora je snáď bezhraničná aj preto, že sa tak stará o môjho malého usmrkaného brata, ktorý by si zaslúžil skôr natrieskať na zadok za svoju drzosť, no Xavier má s ním toľko trpezlivosti, že mama by mu už za normálnych okolností natrela päť a dvadsať na holý zadok. A ja...? Domáce úlohy už boli za mnou. Zatiaľ som nedostala žiadneho mentora, ktorý by dohliadal nad mojimi schopnosťami, až teda na Hanka, ktorý je dnes zaneprázdnený a svojej skupine nechal voľné poobedie, ktoré bolo inak určené precvičovaniu schopností a mimoškolským aktivitám. Stála som opretá o zábradlie a čakala, či niekto príde do vstupnej haly, alebo na chodby. Výnimočne dnes som nemala chuť byť sama... Spoločenská nálada. Neobvyklé. Boh vie, čo bolo v tých cornflakesoch na raňajky... Rýchle kroky prichádzajúce od kabinetov na prízemí sa rýchlo približovali mojim smerom a odrazu sa vynorila postava Roryho, ktorý vyzeral rozrušene. Lepšie, ako nič.
"Kam máš tak naponáhľo?" Spýtala som sa s miernym úsmevom na perách trocha hlasnejšie, aby ma začul.

Rory

Hnusná! Odporná fatamorgána! Nepodarená ako jej ilúzie. Frfle si popod nos. Toto Mirage prehnala! Ako len mohla? A ešte k tomu mala tú drzosť a tváriť sa tak suverénne. Nie! Nikdy! To, čo spravila, je jednoducho neospravedlniteľné! A všetci sú tu rovnakí. Tí, ktorí to ešte nespravili, chystajú sa na to. Všade je to rovnaké. Naštvane ráznym krokom prechádza chodbou, zabočí raz doľava. Potom nasleduje dlhá chodba až po schodisko, kedy zbehne dole schodmi a následne opäť zabočí. V tomto Xavierovom inštitúte by asi neznalý aj zablúdil. Nemá chuť na nič! Jediné na čo myslí je, že všetko si pohádže do tašky a jednoducho odíde. Podobne ako sa tu z ničoho nič zjavil, tak aj odíde. A určite si to nikto ani len nevšimne. Akonálhe zabočí už do poslednej chodby do zorného poľa sa mu dostane Aine, zvaná tiež Esprit. Nemá ani len najmenšiu chuť sa s ňou rozprávavať – je na to totiž príliš rozrušený. Najradšej by mĺkvo popri nej prešiel, prebehol chodbou a zamkol sa vo vlastnej izbe. Ale to by asi nebola Aine, ak by prehovorila, takže by v tom nemal byť nijaký problém. Mĺkvejšieho človeka na inštitúte asi ani niet. No i majster tesár sa utne. Prekvapene sa na ňu pozrie v plnej rýchlosti a adresuje jej nemilé nevrlé slová. Keďže smerujem k ubytovniam, tak asi do svojej izby. Nie? Akonáhle však dopovie a hneď ich aj oľutuje. Uvedomí si, že mu ona nič nespravila. Nemá dôvod byť k nej odmeraný – je naštvaný predsa na Mirage, nie na Esprit. Na chvíľu sa pristaví, zhlboka sa nadýchne a vydýchne. Popritom sa na ňu díva. Prepáč mi to, som len trocha rozrušený. Ospravedlní sa jej a napriek tomu, že sa príliš nechce zdržovať, trpezlivo čaká na jej reakciu.

Aine

Takúto reakciu som trocha nečakala. Videla som, že ho niečo jednoznačne rozhodilo, no nepovažovala som Roryho za osobu, ktorá by chcela svoju zlú náladu vyvŕšiť na niekom inom. Na druhú stranu som ho až natoľko nepoznala, aby som mohla vyhlasovať takéto odvážne tvrdenia. Ľudia sú zvláštni. Zvláštni a zlí, niekedy až dokonca vo svojej samotnej podstate, a využívanie ich slobodnej vôle je absolútne nezlúčiteľné s Bohom. Zamrazilo ma, keď na mňa vyšplechol nevrlú poznámku, možno dokonca viac, ako keď mi takto odvráva brat. Samuela poznám, tak ako aj jeho maniére mladého chlapca, jeho drzosť a neposlušnosť, rôžky, ktoré mu začali rašiť po tom, čo získal takúto voľnosť. Stal sa niekym, kým chcel tak dlho byť, koho tak dlho obdivoval. Videla som v jeho očiach tú arogantnú hrdosť, keď sa mi hrabal v myšlienkach, alebo v hlave niekoho iného. Okamžite sklopím zrak a zapozerám sa na špičky nalakovaných topánok, ako keby to odrazu bola najzaujímavejšia, akú som kedy videla a ticho popod dych zamrmlala:
"Ja... prepáč ty mne. Nechcem sa vypytovať, len... som chcela pomôcť." Na krátku sekundu som naňho späť zdvihla zrak a nervózne sa kusla do spodnej pery, hľadajúc vhodné slová, aby som tam nestála ako oparená. Nevedela som, čo sa stalo, no Roryho to jednoznačne vzalo. A dokonca aj v dnešnom Charlesovom príhovore apeloval na to, aby sme medzi sebou mali dobré vzťahy a snažili sa si navzájom pomáhať.
"Nechceš... sa o tom porozprávať?"

Rory

Sám netuší prečo, no jej neistá otázka „Nechceš sa o tom porozprávať?“ mu pripomenie slová Profesora X o vzájomnom pomáhaní si. Na chvíľu ho premkne zvláštny pocit. Pretože profesorove slová ho akosi vždy hrejú pri duši, vždy dokáže adresovať to, čo on chce počuť. A možno práve v túto chvíľu má chuť vykričať Esprit všetko o Mirage a jej sadistických praktikách ako bezdôvodne vstupuje do mysle aby mu privodila nočné mory a pritom sa skrýva za akési trénovanie. No na druhej strane ani Esprit nie je práve najzhovorčivejšia a určite ani ona sama nevešia nikomu na nos svoje problémy. Neuraz sa, ale radšej nie. Neverím ti. Povie s istotou v hlase, no po chvíli pre istotu dodá. Neverím nikomu. Posnaží sa jej venovať súcitný úsmev, no na tvári sa mu zjaví akási neidentifikovateľná grimasa a istú dobu mu tento nepodarený a prihlúply výraz spočinie na tvári. A čo ty tu vlastne tak sama na chodbe? Musíš sa dokonca strašne nudiť ak si ma aj oslovila. Napriek tomu, že sa snaží byť k nej zhovorčivý, jeho slová sú stále „ostré“. Možno sa snaží byť priateľský a milý, no je príliš rozrušený a jednoducho to nejde. Nerozmýšľa racionálne, hlavu má plnú myšlienok – zmiešaných myšlienok, z ktorých sa nevie vysomáriť.

Aine

Istým spôsobom som aj ľutovala toho, že som sa vôbec ozývala. Byť ticho a šedou myškou malo niekoľko výhod, ktoré boli priam až fatálne v mojom živote. Keď som žila v Japonsku, bola som pomerne obľúbené dievča už len pre to, že som bola Američanka s akousi exotickou aurou okolo seba, a ešte dokonca s tak výraznými očami a vlasmi, že som sa len ťažko stratila v aziatskom dave. Niektorí ma za to nenávideli... Za to, čo spravili naši predkovia ich národu, no mládež, ktorá to nezažila nemala také predsudky, ako ich rodičia. Okrem toho vždy sa našiel niekto, kto by sa za mňa postavil, zdvihol hlas, keď ten môj zlyhával. A teraz, aj keď hovorím s človekom, ktorý nevie o mojom osude, stále mám pocit, ako by niečo tušil. A jednal tak so mnou kvôli tomu, že som mutant inak, než s ostatnými. Preto... preto prišlo ticho. Pár slov som prehodila jedine so Samuelom, prípadne s Hankom, ktorý však aj tak nemal príliš veľa času nazbyt. Tak aj s pocitom renegáda spoločnosti prišla aj nejaké osamotenie... A ešte aj tu, kde by som mohla nájsť sebe rovných, čo by sa na mňa nedívali krivým pohľadom nachádzam prístup ako od Homo Sapiens. Ostrý, priamy, nevrlý... No čo by som mohla Rorymu zazlievať? To, že nikomu neverí? Nikto tu neverí nikomu. Ba ja sama takmer neverím vlastnému bratovi, ktorý má proti mne tak silnú zbraň, ako sú moje vlastné myšlienky. Ak by len kráčal v Xavierových šľapajách... Alebo úsmev, ktorý vyzeral na tvári mladého chlapca ako maska cynika? Všetci sme tu zranení. Ako psy, čo si musia lízať svoje rany v ústraní, nechať si ich hojiť a dúfať, že jazvy nikdy nebudú bolieť. Lenže budú. Ony vždy bolia.
"Ja len, že vyzeráš, ako keby ti môj brat vliezol do hlavy a vytiahol odtiaľ aj to, čo sám o sebe nevieš... Tak... " Ani som nedokončila a oprela sa chrbtom o zábradlie, ešte stále si nervózne kusajuc spodnú peru.

Rory

Tak to by som mu neradil! Nevrlo odvrkne. Práve Esprit trafila klinec po hlavičke, čo ho rozruší ešte viac. Má chuť si vytrhať vlasy a keď zacíti jednu ruku vo svojej hrive, len tak povrchne sa do nich prstami zakvačí. Ak mi ešte raz niekto vlezie do hlavy, tak to oľutuje. Nech je to aj samotný Xavier! V tejto chvíli by bol ochotný použiť hoc aj svoju schopnosť proti nim. Nech aj oni sami pocítia schopnosť druhých. Jeho to už prestalo baviť, a to spôsobila Mirage. Všetci sa tu tvária tak svätuškársky a pritom ťa hneď pri prvej príležitosti podrazia. Vravia ti o pomoci a pritom ťa len využívajú. Sám si neuvedomuje, že napriek tomu že sa vôbec nechcel s nikým rozprávať, tak sa veľmi rozrečnil a najhoršie na tom, že nevie prestať. Je príliš rozrušený, stalo sa toho dnes priveľa. Nevie to do seba len tak vstrebať, tie problémy má stále pred očami a nie je schopný ich len tak hodiť za hlavu.

Aine

"Rory, ľudia sú rôzni. Mutanti tak isto." Odvetila som jednoducho na jeho pobúrený prejav a zatrpknutosť v jeho hlase bola až príliš badateľná na to, koľko mal rokov. Ale takí sme tu boli mnohí... Tí, čo dospeli príliš skoro. A všetky tie problémy, všetky fakty, ktoré to prinášalo do našich ešte nevyzretých duší, sa miesili s pocitmi. A tými sme sa dusili, aj keď na súši, lapali sme po dychu a prosili. Všetci sme o niečo prosili, každý niekoho iného. Boha, seba samého alebo kohokoľvek, kto by nám dal vysvetlenie. Kto by nás viedol, začlenil a povedal, kým v skutočnosti sme. A my sme si to predstavoval tak jednoducho, až to bolo tragické...
"Nemyslím si však, že ľudia ťa však príjmu inak..." Nie... Aj ja. Už aj ja. "Využijú ťa na pokusy a budú sa k tebe správať ako k zvieraťu. Si medzi mutantmi. Medzi svojimi. Ak si myslíš, že ťa niekto nakrmí a dá ti to, čo ti dáva Xavier, si na omyle. Väčšina z nás by už bola mŕtva, alebo na tom ešte horšie, než mŕtva, ale my sme tu pre dôvod. Sme raz takí. Aj keď nechceme."

Rory

Stalo sa už toho priveľa – či už to započali ľudia v Dark Hollow, ktorý jednoducho odplašili Dani, alebo v tom pokračuje Profesor Xavier, ktorý nie je schopný Dani jednoducho priviesť späť. Na ničom inom mu nezáleží. No v túto chvíľu nabral dojem, že Profesor X so svojimi „poskokmi“ sa ho podobne snažia odplašiť z tohto miesta ako to robia ľudia. Musí jednoducho odísť, ale i napriek tomu ho tu čosi drží. Možno je to len vďačnosť k Profesorovi X, ktorý mu pomohol v najťažších časoch, kedy nebol schopný ani len pohnúť sa a vlastná schopnosť ho opantala. Nepamätá si z tých chvíľ priveľa, no nechce ich znova prežiť. Ani len v pouhej myšlienke, ktorú mu predchvíľou vyvolala Mirage. Ja sa o seba viem postarať! Mňa kŕmiť nikto nemusí. Vyšplechne jej do očí. To ho priam urazilo, nie je tu na Xavierovej akadémii ako nejaký vydedenec spoločnosti. Mne ľudia nič nespravili, oni len... no to je jedno! Ja od nich nie som závislý, ani od Xaviera a jeho učiteľských poskokov, ktorých si nevie ustrážiť. Som dostatočne silný a schopný na to, aby som sa o seba postaral! S istotou vyhlási, pretože sám je o tom presvedčený.

Zaira

Na dnešný deň stačilo učiteľovania. Cíti zmes pocitov vlastnej neschopnosti miešanej s nedostatočnosťou schopností vlastného zverenca. Nevie, ktorá časť prevláda. S nedopitou šálkou čaju vykráča z kabinetu a pustí sa dole chodbou, smerom k izbe. Nedá jej v diaľke nespozorovať dvojicu študentov. Prechádzajúc okolo Roryho s Aine začuje len úryvok zo "som dostatočne silný a schopný", pričom sa na Roryho len súcitne pousmeje, pohľadom pozdraví Aine a pokračuje ďalej v svojej ceste do spálne. Bol to náročný deň.

Aine

"Rory, máš sedemnásť? Chceš nastúpiť do armády a umrieť vo Vietname? Alebo sa chceš postaviť na vlastné nohy. Začať zarábať. V sedemnástich. Nájsť si dom. V sedemnástich. Nie počkať, ty vlastne prežiješ úplne bez problémov, začneš kradnúť, prípadne ťa uživí tvoja schopnosť. Utečieš aj pred vládou, pre ktorú sme teraz lovná zver. Ak by nebolo Xaviera, pravdepodobne by som teraz ležala niekde päť stôp pod zemou po smrti ožiarením. Z môjho brata by bola vládna cvičená opica a vypočúvala by ďalších mutantov, aby ich mohli odchytiť.." Môj hlas bol o čosi pevnejší, ba dalo by sa povedať, že som bola rozčúlená. Prečo chcel odísť? Čo mu mohol kto spraviť, že sa rozhodol takto vzbúriť? Na chvíľku som zastala, no potom už len odovzdane odvetila:
"Možno dokážeš prežiť, ale nie nájsť si domov."

Rory

Nerozumie jej slovám. Nechápe prečo ho Esprit porovnáva so sebou, veď sú úplne odlišní. Zatiaľ čo on žil so starým otcom a sestrou v zabudnutom mestečku Dark Hollow, tak ona žila v „civilizácii“. Už v tomto sú ich životy úplne odlišné. Máš veľmi zvláštne predstavy, Aine. Príliš sa ľudí obávaš, nie je to také zlé. Nie sme od nich ničím odlišní. Prehovorí o čosi pokojnejšie. Sám nemá predstavu aké je to bývať vo veľkých mestách akými sú New York, Chicago či iné. Veď najväčším mestom, v ktorom kedy býval bol Boulder v Coloradu – mesto na rovine s panorámou Skalnatých hôr, pre ľudí z veľkomiest možno zapadákov. No i tak, na Boulder si moc nepamätá, veď ho opustili už pridávno a nie s najlepšími spomienkami. Potom však zmĺkne, pretože na chodbe vidí prechádzať Mirage – osobu, ktorá ho tak veľmi rozhodila. Napriek tomu, že to v ňom vrie, snaží sa zachovať pokoj aspoň navonok. To sa mu aj úspešne darí, pretože Mirage prešla mĺčky. Len ten posmešný pohľad! Vidí ho, má ho pred očami aj keď mu je už chrbtom. Napriek tomu, že ho to hnevá viac a viac, udrží svoje pocity na uzde. Ešteže mu Mirage neadresovala nijaké slová. Ak by prehovorila, určite by opäť nevydržal a vybuchol by. Potom však stratí Mirage zo zorného poľa a započúva sa do posledných slov Esprit, ktoré mu adresovala. Milé, že to tu nazývaš domovom. Ale ja tým sladkým rečičkám neverím. Nezabúdaj, že sa to môže zo dňa na deň zmeniť. Ako vieš, že to tu nefinancujú tí, ktorí sa nás chcú zbaviť? Má obrovské pochybnosti z tohto miesta, nevidí dôvod prečo by im všetkým chcel Xavier len tak z dobrosrdečnosti pomôcť. Možno ich chce využiť a možno má iné ciele. Príde mu to zvláštne, ale v myšlienkach mu to trocha pripomenie pracovné tábory v Nemecku, o ktorých počul baviť sa svojich spolužiakov. Nemá o nich najmenšiu predstavu. No stačil mu i ten rozhovor a tá predstava bola hrôzostrašná. Tiež ľudí zberali a keď ich bolo zrazu dosť, zbavili sa ich. Odvráti na chvíľu od nej a obzrie sa za seba, akoby sa chcel uistiť, že nikto nenačúva. Ako si sa sem vlastne dostala? Spýta sa úplne jednoduchú otázku.